Rudná magistrála - 3. časť - Divokou Poľanou

Autor: Miloš Hajdin | 13.11.2020 o 15:14 | Karma článku: 7,53 | Prečítané:  2667x

Posledná časť putovania nás previedla cez geografický stred Slovenska a divokú Poľanu až do Detvy. Poďte sa prejsť spolu s nami. 

Rudná magistrála je turistická magistrála na strednom Slovensku, tvorená značenými turistickými trasami 0707, 0804 a 0913. Spája Zlaté Moravce, Banskú Štiavnicu a Detvu s vrchom Stolica. Magistrála je značená červeným turistickým značením a vedie Pohronským Inovcom, Štiavnickými vrchmi, Javorianskou hornatinou, Poľanou, Veporskými a Stolickými vrchmi. Jej dĺžka je viac ako 240 kilometrov. 

Tretia časť: Tlstý Javor - Detva 

29. a 30. augusta 2020 (2 dni)

59,13 prejdených kilometrov

1 707 nastúpaných výškových metrov

2 322 zostúpených výškových metrov

    Tretiu, záverečnú časť trasy som prešiel spolu s Peťom a s Edit, ktorá sa k nám pridala na základe výzvy na sociálnej sieti. Spríjemnila nám trasu, no otlak na nohe jej zabránil prísť s nami až do Detvy, keďže skončila pri hoteli Poľana. 

Etapa číslo osem: Tlstý Javor - Chata pod Hrbom

    Opäť sme sa stretli v Brezne ako naposledy, keď sme začínali na Tlstom Javore. Tentoraz som mal jednoduchšie presúvanie v rámci Slovenska, bol som v Dedinkách, takže mi stačilo len vlakom sa presunúť do Brezna. Po výstupe na Havraniu skalu v Slovenskom Raji mi dobre padol oddych podvečer v Brezne, nakúpil som si jedlo na dva dni a čakal na parťákov. Majú prísť autom. 

    Počas predchádzajúceho týždňa sa na sociálnej sieti ozvala Edit, že by sa k nám pripojila na prechod Poľanou. Spoločnosť na turistiku je vždy vítaná, hory sú veľké, zmestí sa nás veľa a osvieženie v podobe novej parťáčky padne vhod. 

    Ráno sme teda obdobne ako minule štartovali z Tlstého Javora, tentoraz opačným smerom, čiže na  Poľanu. Príjemná húpačka lesíkom o chvíľu vyústila na lesnú lúku, posiatu balíkmi sena zbalenými do valcov. Nápad povoziť sa na jednom z nich prišiel Edit na um, a tak sa chvíľku trápila, aby sa jej podarilo rozbehnúť na tom valci. Nejako sa jej to podarilo, avšak kinetická energia bola dosť veľká, rýchlosť sa zvýšila a už nebolo cesty späť. Valec sena prešiel celú lúku a s rachotom zastavil o strom v lese. Ešte dobre, že sa jej nepodarilo na rozbiehajúci sa valec naskočiť, o čo sa chvíľu pokúšala. Všetko dobre dopadlo, a pred nami sa o chvíľu ukázala  ďalši lúčka, na ktorej dolnom konci sa nachádza útulňa, resp. salaš Obrubovanec. Oddych padne vždy vhod, miesto je na to priam predurčené. Kúsok pod útulňou je čistý prameň veľmi chutnej vody.

     Medzitým prišla partia ďalších turistov smerujúcich k vodnej nádrži Hronček. Smer máme rovnaky, ale ešte si užívame chvíľku oddychu, tak ich necháme odísť skôr. Následne pokračujeme rozľahlými lúkami, ktoré smerujú až na vrch Zákľuky. Zastavujeme uprostred lúk, výhľadové miesto s výhľadmi na všetky strany. Škoda, že smerom k Nizkym Tatrám bol výhľad obmedzený a dokonca pár kvapiek nás upozornilo aj na možnosť  prichádzajúceho dažďa. Dnes sme však zmoknúť nemali, takže iba malé postrašenie. Kocháme sa pohľadom na úseky, ktoré nás budú čakať zajtra, Hrb, Vepor a na obzore Poľana. 

    Na druhú stranu sa nám ukazuje Klenovský Vepor a podoba oboch Veprov je nepopierateľná. Čaká nás teraz zostup lesom až k vodnej nádrži Hronček. Treba si dávať pozor na značky a smer, na jednom úseku prebehol výrub a vyrezali všetky stromy. Značku teda treba hľadať nižšie, ale zablúdiť by sa tu nemalo. Záver  chodníka na cestu smerujúcu k vodnej nádrži predstavuje prudký zráz, ešte dobre, že sa dá chytať stromov na okolo. 

    Bez úrazu sme prešli kamenistou cestou k vodnej nádrži, kde sme sa opäť stretli s turistami, ktorí sa už budú vracať. Stretávame tu viacero cyklistov, ide o frekventovanejší úsek trasy. Pohodlne si prechádzame ku  križovatke Tri vody, kde je pekne zachovalá vysoká pec. V altánku na križovatke si urobíme obed, pri oddychu aj trošku zdriemneme. Zobudí nás hlas od vysokej pece, kde sa fotí párik cyklistov. Po chvili môžem konštatovať, že urobili viacej  fotografií, ako my všetci spolu za dva dni. Pobavili sme sa teda máličko, odfúkli si a ideme ďalej. Čaká nás posledný tiahli výstup až ku Chate pod Hrbom. Akoby cesta nemala konca. Za každou zákrutou nasleduje ďalšia a stúpanie nás drží celú cestu. Asi v polovici stúpanie prídem k prameňu.  

    Som tu sám, asi som zrýchlil až moc, keďže nevidím ani Peťa a ani Edit. Chvíľka oddychu padla dobre, voda osviežujúco. Les okolo pripomínal chvíľkami moje domáce malokarpatské lesy. Pohoda  okolo sa dala krájať. O pár chvíľ sme už opäť boli všetci spolu. Prešli sme okolo ďalšieho pamätného miesta SNP na malej lúčke vedľa malej utulne. K útulni Munička ešte treba  prejsť niekoľko krokov, ale keďže dnešnú noc máme plánovanú až na Chate pod Hrbom ideme ďalej. Znovu pokračuje stúpanie, tak sa s ním pomaly boríme. Slnko je ešte vysoko, nemáme sa kam ponáhľať, tak si len tak z nohy na nohu ukrajujeme ďalšie metre zo stúpania. Nemáme istotu dnešného nocľahu, ale ako sa tak rozprávame, ani nás to netrápi. Niekedy netreba mať žiadnu istotu, stačí iba ísť a spoliehať sa na dobro ľudí v horách. Čítal som aj nejaké negatívne reakcie na chatu, ku ktorej smerujeme, ale parťáci, ktorí boli v júni vraveli, že sa slušne dohodli a prespali v jednej z vedľajších miestností. Uvidíme, ako sa zadarí nám. 

    Ešte pár posledných metrov lesom a vynárame sa pri kameni s názvom „Železné srdce Slovenska“. Priamo pri ňom je aj smerovník a z kopca schádza partia turistov  z Hrbu. Zajtra nás čaká ranný výstup naň, ale teraz ešte na neho pozeráme s radosťou. Večer sa blíži, idem skúsiť moje šťastie na chatu. O chvíľu príde gazda, po chvíli rozhovoru pristane, že môžeme prespať pri ratraku pod strechou. Hlavne, že nezmokneme, vravím si, no skúšam ešte šťastie, či by sa nenašlo aj nejaké pivko. Podarilo sa, takže aj pivko nakoniec bude. 

    Medzitým prišiel druhý domáci a zobral nás do dvora. Smerujeme podľa dohovoru k prístrešku, na čo on hovorí, že ideme inde. Otvorí nám stavbu, v ktorej sa nachádzajú aj postele. Je to síce ako u chudobných príbuzných, ale budeme spať v uzavretej miestnosti a na posteli, čo sme si pred chvíľou ešte ani nepredstavovali. Hneď sa púšťame do prípravy večere, už sýti si sadneme vonku na schody a vo svetle zapadajúceho slnka si vychutnávame pohľad na Hrb.  

    Ako zapadlo slnko, objavili sa prvé kvapky dažďa, tak sa odoberáme dnu a o malú chvíľu už spokojne oddychujeme spolu s prichádzajúcim snom. 

Deviata etapa: Chata pod Hrbom - Detva

    Zasa nebolo potrebné čakať na budík, ranné slniečko a čerstvý vzduch vonku spolu s pohľadom na Hrb, náš prvý dnešný cieľ, nás zobudil. Raňajky boli  rýchlo v nás, nebolo sa čo zdržovať, vzali sme ešte náš odpad vyhodiť do kontajneru pri chate a poďho rannou rosou lúčkou do lesa. Ešte krátke zastavenie a ohliadnutie sa späť ku chate, na zarosenej lúke práve dámy cvičili pozdrav slnku, čo mi dodalo ďalšiu pozitívnu energiu. 

    Vojdeme do lese a začína sa dnes najprudšie stúpanie. Hneď takto zrána sa nám poriadne zrýchlil tep a dych, ale postupne s pribúdajúcou výškou sa tešíme na výhľad, ktorý nás čaká. Na niektorých miestach výstupu  si treba dávať pozor na mokré skaly, ktoré po nočnom daždi ešte nestihli vyschnúť. Netrvá dlho a už vystupujem na vrcholovú plošinu a kochám sa krásnymi ďalekými výhľadmi.  Som tu sám, parťáci trošku zaostali, tak si užívam chvíle samoty. V diaľke na obzore vidieť Vysoké Tatry, v popredí pred nimi Nízke Tatry a keď mi pohľad skĺzne úplne pod skalu, tak sa ukáže aj Chata pod Hrbom. 

    Všetko je ako na dlani, aj pri pohľade na ďalšie strany, a hoci pohľad na ne je výhľadovo obmedzený, skutočne vidieť, že stojíme v geografickom strede Slovenska. Stačilo popustiť uzdu fantázii a už som sa vznášal nad vrcholkami, ktoré sme v predchádzajúcich častiach prechodu prešli, hneď sa prenesiem nad  Kráľovu hoľu, aby som o malú chvíľku lietal nad  Gerlachom. 

    No nič netrvá večne, z rozjímania ma prebrali kolegovia a tak sa poberieme ďalej. Cesta ako na húpačne nás prevedie pekným lesom na Vepor. Doteraz sme na batohu nemali žiadny plašič medveďov, ale Edit má asi trošku obavy a keďže dnes jej nohy nejdú tak ako včera, chvíľami zaostáva. Chce preto na batoh rolničku, čo Peťo lakonicky skomentuje, že aspoň vieme kde je a že ide. Má pravdu. 

    Prestávky, počas ktorých sa čakáme sú čoraz častejšie. Aj keď kráčame, ideme skôr ako dôchodcovia v  kúpeľoch v Piešťanoch, ako na turistike, počas ktorej máme naplánovaných viac ako 30 km. Netreba sa hnať, ale isté minimálne tempo je potrebné, aby sme nemuseli nocovať v Detve. Snažím sa aj s Peťom motivovať Edit, zdá sa, že to zaberá a podchvíľou už sa nám podarí kráčať aj rýchlejšie. Na vrchole Vepra sa nezdržujeme, výhľady sú iba obmedzené, tešíme sa však na ďalšie výhľadové body, ktoré budú onedlho. Zostúpime nižšie a na chodníku nás dobiehajú dvaja cyklisti. Idú tiež červenú značku až na Poľanu, začínali v Čiernom Balogu. 

    Pekný plán na dnešný deň, ale trošku predbehnem, až na Poľanu nevyšli na bicykloch, Odložili si ich v lese pred začiatkom stúpania chodníčkom na Zadnú Poľanu a na vrchol si to dokráčali pešo. Malo to svoje opodstatnenie. Úsek chodníka od začiatku rezervácie Zadná Poľana, už skutočne nebol vhodný na bicykel. Bolo treba sa predierať vysokou trávou a húštinami, veľa konárov a spadnutých stromov skrížilo cestu a aj stúpanie nabralo na príkrosti. 

    Pre nás to však neznamenalo žiadny problém, opäť sme totiž spomalili na vychádzkové tempo. Väčšinu doterajšej trasy som šiel sám, mohol som sa ponoriť do  svojich myšlienok, svojho sveta. Peťo sa obetoval viac a staral sa, aby Edit nešla sama, aby nestratila smer. Včera to celé bola zábava, prekecali sme skoro celý deň. Dnes je to viac o tichu a prekonávaní trasy a možno v prípade Edit aj vlastných limitov. Niekde tu asi padlo rozhodnutie, že Edit nebude pokračovať až do Detvy po svojich, ale zvolí rýchlejšiu a bezbolestnejšiu alternatívu autom. 

    Po príchode na ďalší známy vyhliadkový bod Strungu, sa nám naskytol pohľad na celý kráter vyhasnutej sopky Poľana. Vzadu v údolí sa ešte nachádzali hmly, ale nad nimi sa ukázalo nádherné prírodné divadlo. Na mnohých miestach je vidieť, že prechádzame územím bývalého sopečného vulkánu, hlavne na tých miestach, kde sa sopečné horniny dostali na povrch je ich veľmi jednoznačne možné identifikovať. S úžasom nad krásou tejto časti našej krajiny prejdeme kúsok ďalej, kde sa nachádzajú dva vyhliadkové body. 

    Vrelo odporúčam, urobiť si krátku zachádzku z chodníka aj na jednu, aj na druhú stranu, pretože výhľad z Katrušky na východnú stranu a zo Zbojníckeho tanca na západnú stranu stoja skutočne za to. Tých sto metrov  trvá možno minútku, skôr Vás potom zdrží akoby nekonečný rozhľad na naše hory a údolia. Hlavne z Katrušky je možné vidieť pomerne veľkú časť Rudnej magistrály od Poľany smerom na Stolicu. Vypína sa pred nami Klenovský Vepor, vzadu za ním aj Fabova hoľa a niekde ďalej tušíme i Stolicu. Z druhej vyhliadky na opačnú stranu je možné vidieť, podobne ako zo Strungy, kráter Poľany a osídlenia v jeho objatí. Ďalej vpravo sa už vypínajú Nízke Tatry so svojimi vrcholmi. 

    Očarení touto krásou a aj stretnutím s ďalšími turistami na týchto miestach nám posledných pár minút na samotný vrchol Poľany prejde veľmi rýchlo. Samotný vrchol síce neposkytuje výhľad, ale kúsok na východnú stranu je možné opäť zažiť  krásne pohľady do diaľky. My sa však už teraz nezdržujeme na vrchole, ale začíname prudšie klesanie smerom k hotelu Poľana. Okrem lesných úsekov prechádzame aj cez nádherne zelenú lúku. Kúsok ďalej vedie chodník po drevených trámoch, pretože prechádzame významným rašeliniskom s  bohatou flórou všade naokolo. Prechod ďalším pamätným miestom na SNP, krátky strmší zostup po lúčke a už je pred nami parkovisko a hotel Poľana. 

    Bufet je otvorený a tak studený radler spolu so zvyškami jedla z batohu v nás miznú veľmi rýchlo. Ako som už spomínal, Edit sa rozhodla na tomto mieste skončiť pešú púť a odísť taxíkom do Detvy. Bolo to asi správne riešenie, pretože jej pohyb pripomínal  krívajúceho doktora Housa zo známeho lekárskeho seriálu. Dokrivkala do bufetu, zapojila mobil do zásuvky a už sa ponorila do svojho sveta. Keď nás chcela presvedčiť, že existuje priame vlakové spojenie z Detvy do Brezna, tak už sme ani nemali silu, jej to vysvetľovať. Stretli sme sa ešte krátko na železničnej stanici v Detve, ale keďže mňa tam čakali s autom, tak ako pokračovalo jej putovanie do Brezna už netuším. Snáď všetko dopadlo dobre. 

    Ráno sme vyrazili pred ôsmou a sú dve hodiny keď sme dorazili na hotel Poľana. 18 kilometrov za šesť hodín. Naozaj tempo nemeckých dôchodcov v kúpeľoch. Po rozlúčke s Edit, sme s Peťom chceli stihnúť prísť do Detvy pred piatou a tak sme riadne pridali do kroku. 

    Kamene nám len tak odletovali spod podrážok, prestávka nebola žiadna. Makáme dolu do doliny, pristavujeme sa len na pár fotografií na lúčke, z ktorej je apsoň malý rozhľad. V tomto tempe prídeme na  Kalamárku, a aj keď som si ráno vravel, že budeme mať dosť času na obzretie si krás tohto unikátneho lezeckého miesta, tak vzhľadom na vývoj dnešnej etapy nám žiadny čas nezostal. Prechádzame teda bez zastavenia ďalej, ale zaparkované autá dávajú vedieť, že dnes je tu lezcov a návštevníkov skutočne dosť. Ďalšia cesta lesom, no už o chvíľu nás bude čakať asfaltové peklo. 

    Horúci asfalt, vysoké tempo a batohy na chrbtoch dávajú zabrať našim chodidlám. Ich teplota stúpa, záťaž na ne nepoľavuje, chvíľkový oddych predstavujú len slivky vedľa cesty, ktoré mi slúžia na poobedné občerstvenie. Detvu vidíme, no ako keby sa nepribližovala. Kontrolujeme si vzdialenosť, ešte päť kilometrov na stanicu. 

    Akoby cesta nemala konca. Ale každá cesta, tak ako má svoj začiatok, má aj svoj koniec. Kúsok pred stanicou sa rozdeľujeme, Peťo vraví, že má do odchodu vlaku čas na pivko, ja idem ďalej na stanicu, kde by ma už mali čakať. Ešte krátka zastávka v obchode pre nanuk a keď platím, tak ma vyrušil telefón, že práve prišli pre mňa. O tri munúty som na stanici, ešte krátko prehodím pár slov s čakajúcou Edit, sadám do auta a odchádzame domov. Boli to krásne dva dni na Poľane a na Kalamárku sa isto ešte vrátime. 

Namiesto doslovu… 

Zlaté Moravce - Stolica - Muránska Zdychava

august 2020 (9 dní pochodu)

259,53 prejdených kilometrov

8 024 nastúpaných výškových metrov

9 261 zostúpených výškových metrov

    Absolvovanie Rudnej magistrály, aj keď nie v jednom ucelenom pochode, ale s malými prestávkami mi prinieslo opäť veľa zážitkov a krásnych spomienok. Putovanie neznámymi úsekmi Slovenska, zarastenými húštinami, vysokými pralesovými horami, krásnou lesnou mladinou, ale aj lúkami a samozrejme mestami a obcami, ktorými sme prechádzali bolo výborne stráveným časom. 

    Ticho na tejto turistickej magistrále, prerušované iba zvukmi prírody a rozhovormi s kolegami bolo naplňujúce. Spoznal som opäť ďalšieho výborného človeka, s ktorým som na tejto magistrále putoval veľa dní. Bol to Joko, človek, ktorý rozprával, keď bolo treba rozprávať, ale aj bol ticho, keď sme chceli ticho. Vedel sa prispôsobiť nášmu tempu, jeho radosť z pobytu v prírode bola neskutočná. 

    Ale taktiež aj putovanie s Peťom, Stanom, Monikou a Edit bolo krásne. Kto má záujem prejsť krásnou časťou Slovenska, možno spoznať nových ľudí, alebo spoznať sám seba, mal by sa vybrať na túto magistrálu a vychutnať si jej prechod, ako som si ho vychutnával ja. Boli miesta, kde bolo treba aj zaťať zuby a makať, nepozerať sa pred seba, ani za seba, len proste ísť, ale na konci každého dňa prišla zaslúžená odmena a úsmev za prekonanie ďalších kilometrov. 

    Bolo to dobrodružstvo so všetkým, čo k tomu patrí. 

    A za to všetko chcem poďakovať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?