Rudná magistrála je turistická cesta na strednom Slovensku, tvorená značenými turistickými trasami 0707, 0804 a 0913. Spája Zlaté Moravce, Banskú Štiavnicu a Detvu s vrchom Stolica. Magistrála je značená červeným turistickým značením a vedie Pohronským Inovcom, Štiavnickými vrchmi, Javorianskou hornatinou, Poľanou, Veporskými a Stolickými vrchmi. Jej dĺžka je viac ako 240 kilometrov.
Nasledujúce riadky prinášajú môj pohľad na prechod tejto turistickej trasy, pár zážitkov, niekoľko zaujímavých príhod a pokúsim sa pridať aj niekoľko rád. Po minuloročnom prechode našej najznámejšej turistickej magistrály Cesty hrdinov SNP som svoju pozornosť spolu s ďalšími turistickými parťákmi zameral na Rudnú magistrálu. Prechod stredným Slovenskom ma lákal z viacerých dôvodov.
Jedným z nich je, že v predchádzajúcich rokoch som svoju pozornosť venoval viac Vysokým a Nízkym Tatrám, Malým Karpatom a ďalším pohoriam, avšak pohoria stredného Slovenska boli mimo môj záber. Druhým dôvodom je existencia krásnych pôvodných pralesových porastov na tejto trase, jej divokosť, hlavne v oblasti Poľany a Veporských i Stolických vrchov. Ďalším dôvodom je primeraná vzdialenosť celej trasy, ktorá sa dá pohodovým tempom prejsť za približne deväť dní, teda aspoň ja som ju toľko prechádzal. Isto sú známe aj rýchlejšie prechody, dokonca ultra trail prechod za dva dni, ale to už je ďaleko za mojimi hranicami, ako aj za mojou chuťou preletieť tieto úseky. Skôr sa chcem sústrediť na užívanie si voľna, sústredenie sa na okolitú prírodu, ale aj na osídlenia, ktorými prechádzam.
Krása Rudnej magistrály spočíva totiž aj v jej neobjavenosti masovou turistikou, skutočne boli na trase dni, kedy som za celý deň nestretol žiadneho turistu, prípadne len pár. Malou výnimkou z uvedeného tvorilo okolie Banskej Štiavnice, okolie vrchu Poľana a samozrejme nesmiem zabudnúť na sedlo Zbojská a časť trasy v okolí Muráňa. Inak to bola turistická pustina. Mohol som si spievať, kričať, plakať, venovať sa svojim myšlienkam a pocitom a taktiež aj svojim spolupútnikom.
Na tejto ceste sme putovali viacerí, najdlhšiu časť trasy som prešiel spolu s Jokom, potom s Peťom, menej sme toho našlapali spolu so Stanom, Monikou a Edit, ktorí sa pripojili na tri, prípadne dva dni. V každom prípade bola ich spoločnosť oživením prechodu. Škoda, že sa nám nepodarilo prejsť celú trasu spolu.
Novým turistickým kamarátom, ktorého som doteraz nepoznal bol Joko. Je to parťák, ako do dažďa, tak aj do pekných dní, ako sa vraví. Má už svoj vek, krásnych 66 rokov, ale tá energia, vôľa, chuť a sila šlapať boli fascinujúce. A pritom niesol zo všetkých nás najťažší batoh. Ako jediný totiž prešiel celú trasu súvisle. Mal som v pláne prejsť cestu taktiež na jeden krát, iba s jedným dňom pauzy po prekonaní približne polovice trasy v Detve, avšak rôzne okolnosti ma donútili nakoniec mať pauzy dve.
Celý prechod je preto rozdelený na tri nerovnomerne dlhé celky, prvým z nich bol prechod so začiatkom v Zlatých Moravciach a so záverom v Detve, druhým bol prechod z Tlstého Javora na Stolicu a tretím bolo spojenie týchto dvoch celkov prejdením trasy z Tlstého Javora do Detvy. Poďme sa teda spolu vrátiť do lesov a rúbanísk, prejdime spolu ešte raz divoké nepreniknuteľné úseky a oddýchnime si na rozľahlých lúkach, vychutnajme si pohodu pri tajchoch a zároveň aj pohostenie v mestách a obciach, ktorými sme prechádzali. Všetky tieto miesta vo mne zanechali hlboký dojem a ak by som mal jedným slovom popísať celý prechod Rudnej magistrály, tak použijem slovo čarovný.
Prvá časť: Zlaté Moravce - Detva
2. až 5. augusta 2020 (4 dni)
117,27 prejdených kilometrov
3 270 nastúpaných výškových metrov
3 281 zostúpených výškových metrov
Úvodné štyri dni som prešiel v spoločnosti Joka, Stana a Moniky, prvý deň bol s nami aj Peťo, ktorý potreboval prejsť etapu medzi Zlatými Moravcami a Novou Baňou, keďže ďalšie etapy smerom do Detvy prešiel približne pred mesiacom s partiou, s ktorou som pôvodne zamýšľal ísť aj ja, avšak zdravotná indispozícia mi zabránila absolvovať prechod v skoršom termíne.
Ale pekne po poriadku.
Prvá etapa: Zlaté Moravce - Nová Baňa
Bývam v Častej a rozhodol som sa do Zlatých Moraviec premiestniť verejnou dopravou. Vzdialenosťou to nie je niečo veľké, ale počtom prestupov som mal pocit, že cestujem na kraj sveta. Najzaujímavejší prestup bol na stanici v Šuranoch, vedľa ktorej sa nachádza „Staničný hostinec“.
A názov presne vystihoval to, čo som následne našiel dnu. Ako keby som sa vrátil o niekoľko desaťročí v čase, dokonca aj hostinský bol z tak vzdialenej doby. Avšak v jeho prípade nemyslím na vek, ale na bajúzy, ktoré mal pod nosom a taktiež aj na jeho spôsoby pri obsluhe hostí.
Dal som si teda ranné kafíčko a s úžasom sledoval okolie. Aj napriek rannej hodine, prichádzali postupne štamgasti, niektorí tam boli už keď som vošiel, pričom pollitrový vínny strek (3 dl vína a 2 dl sódy) bol asi najčastejšie objednávaným nápojom. Všetko by bolo v poriadku, ale k takémuto nápoju sa pridávali aj štamperlíky tvrdého. No krásna nedeľa pre nich začínala, preberali najnovšie novinky, stačilo pozorne počúvať a po chvíli som sa dozvedel, kde, kto, komu, koho…a tak ďalej.
Staničný rozhlas však už hlásil, že sa blíži čas odchodu môjho ďalšieho spoja, tak som sa musel rozlúčiť a pokračovať ďalej miestnym spojom. V Zlatých Moravciach sme mali naplánované stretnutie na deviatu, tak ako prichádza vlak. Nedočkavo som vyšiel von. Pred stanicou som nevidel ani Peťa, ani Stana, avšak z druhej strany ulice na mňa niekto s úsmevom kýva.
V rámci prípravy na cestu som na sociálnej sieti zverejnil kam a kedy ideme, a že ak sa chce niekto pridať, kľudne môže. Na to bola krátka reakcia, že kedy presne a že sa možno aj niekto pridá. Nič sme však už špecificky nedohadovali, a keďže takéto komunikácia prebehla pred dlhším časom, aj mi z hlavy vyfučalo, že by sa mal niekto pridať. Tak som teda prešiel na druhú stranu za vysmiatym turistom, či náturistom :-), podáme si ruky a až vtedy sa mi rozsvietilo. Hej, veď si mi písal, že sa možno pridáš, ale to bolo všetko. A zrazu sa stretávame na stanici. Niekedy netreba veľa slov a dohovárania podmienok, niekedy naozaj stačí iba prísť.
O malú chvíľu sa vystupujúc z taxíka objavili aj Peťo so Stanom. Už teda všetci spolu, povinná fotografia pri smerovníku označujúcom začiatok Rudnej magistrály a môžeme vykročiť. Či ľavou alebo pravou to ukáže až čas. Prvú zastávku sme si dali na námestí, potreba doplniť tekutiny sa pretavila do jedného pivka a pre mňa ešte jednej kávy. Ja totiž pred turistikou, alebo aj počas nej nie som zvyknutý dať si pivko. Oťaželi by mi totiž nohy a veľmi ťažko by sa mi šlapalo hlavne do kopca. Nevraviac aj o zvýšenom potení po takomto osviežení. Iným to však nevadí,a keďže času sme mali dnes dosť, tak nás prestávka nemohla vyhodiť z konceptu.
Neviem už teraz ako sa volala kaviarnička, v ktorej sme sedeli, ale zaujímavými postavami sa to len tak hemžilo. Začínajúc čašníkom, ktorého účes, spôsob komunikácie a ďalšie drobnosti ho predurčovali byť súčasťou tejto kaviarne, až po jednotlivých hostí, ktorí boli všetci okrem nás domáci, pretože čašník si so všetkými tykal a už dopredu pripravoval nápoje, alebo malé snacky, ktoré si aj následne hostia dali. Naozaj príjemnú atmosféru podniku tvoril práve prístup čašníka. A tak by to malo byť všade, a mne zostáva iba dodať, kiež by sme mali viac takýchto ľudí na správnom mieste, ako bol on. Zhodou okolností sa tiež volal Miloš. :-)
Bolo treba prejsť cez zvyšok mesta, cestou sa presunúť cez Žitavany a konečne po ich prechode sa ponoriť do tône lesa a putovať ďalej lesnými chodníčkami.
Dnes sme mali pred sebou výstup na najvyšší vrch Pohronského Inovca, Veľký Inovec (901 m.n.m.) a následne zostup do Novej Bane. Znie to jednoducho a s odstupom času môžem konštatovať, že to aj jednoduché bolo. Po ceste lesom sme prešli dolinou popod vrch Benát a z druhej strany doliny nás sprevádzal Prosný vŕštek. Zvláštny názov, ale ako malý vrch (vŕštek) naozaj nevyzeral.
Postupne sme naberali výšku a keď sme obišli aj Malý Inovec ocitli sme sa onedlho na Chate pod Inovcom. S prísľubom teplej polievky a studeného piva a kofoly sme sa obrátili na obsluhu. Polievky v ponuke boli dokonca dve, kapustová a fazuľová, pivo bolo taktiež, tak sme si teda objednali trikrát fazuľovú. S chuťou sme sa posadili, no ja som ešte zostal pri bare a zo zadnej miestnosti som si chtiac-nechtiac vypočul tento rozhovor.
„Prosím si tri fazuľové polievky nabrať.“, hovorí obsluha, na čo sa jej dostalo odpovede:
„Fazuľovú už neponúkaj, ešte síce je, ale má mi prísť návšteva, tak ju chcem ušetriť pre ňu.“.
„Čo s objednávkou?“
„Ponúkni im kapustovú, veď to je jedno.“
No nie je to jedno. Ak ste už nechceli pre hostí ponúkať fazuľovú, mali ste upozorniť oibsluhu, že už nie je, nech ju neponúka a nie po objednávke zmeniť fazuľovú na kapustovú len preto, že si chcete fazuľovú ušetriť. Nuž ja s Peťom sme si po tomto už dali iba pivo, Stano skúsil aj kapustovú, pochválil ju, tak nech padne na úžitok, len škoda prístupu.
Pokračovaním chodníka sme sa o pár chvíľ dostali na najvyšší vrch, ktorý je tvorený malým návrším zo skál, na ktoré treba vyliezť. Stálo to za to, otvoril sa pred nami pekný výhľad spolu so smerovníkom a taktiež aj slovenským znakom namaľovaným na skale. Tesne pod vrcholom sa nachádza v skale osadená pamätná tabuľa s nápisom „Pravda víťazí“, dátumom 7. marec a letopočtami 1850 a 1930. Uvedené letopočty s dátumom sa týkajú prvého československého prezidenta T.G.Masaryka, ktorý sa narodil 7. marca 1850. Podľa druhého letopočtu je zrejmé, že tabuľa sa týka príležitosti jeho 80-tych narodenín.
Pokochali sme sa, uvoľnili svaly po výstupe na vrchol a teraz už nás čaká zostup do Novej Bane. Postupne klesáme lesom, prídeme do malej osady Bukovina, kde si dávame krátku pauzu a pripravujeme sa na vstup na asfaltové chodníky a cesty. Najskôr však ešte prejdeme krátkym úsekom lesa popod vrcholy Firceng a Kolovrat, v otvorených častiach vidíme na protiľahľom kopci tesne pod lomom aj rozhľadňu Háj, pričom pohľad na ňu nás sprevádza posledným úsekom trasy už v Novej Bani.
Nocľah máme so Stanom dohodnutý v miestnom penzióne, Peťo odchádza domov a Joko vraví, že si ide nájsť nejaké pekné trávnaté miesto na prespanie pod holým nebom. Rozlúčime sa, a deň končíme pri chutnej pizzi v miestnej pizzerii. Nepohrdnem ani koláčikom a zmrzlinou. Bol to pekný deň, celý deň bezchybné počasie a celá trasa na parádu.
Už sa nevieme dočkať pokračovania ráno, keď sa k nám má pripojiť Monika.
Druhá etapa: Nová Baňa - Banská Štiavnica
Ráno nás prebralo slniečko, ktoré sa opieralo spoza mrakov priamo do nášho okna. Tak sa teda pozberáme a približne v dohodnutom čase odchádzame na miesto stretnutia. Ako prichádzam vidím, že Joko sa už aj stihol zoznámiť s Monikou. Šikovník jeden. No mňa a Stana čaká ešte krátky nákup v potravinách na dnešný deň a keď už sme stihli aj dojesť ranný jogurt, pomaly sa vydávame na dnešnú cestu.
Najskôr chodníkom vedľa cesty, ktorý sa po chvíli ponorí do lesa a vedie nás smerom k železničnej stanici. Prejdeme nadjazdom a o pár chvíľ sa mostom ponad Hron dostávame do obce Brehy. Pri vstupe do obce nás na návrší oproti cesty víta cintorín, načo Joko lakonicky konštatuje, že aký pekný výhľad majú nebožtíci. :-) Teraz nás čaká utrpanie každého turistu - asfaltová cesta. Bude naše kroky viesť až do Rudna nad Hronom, ba ešte aj kúsok ďalej. Netreba sa však nechať otráviť asfaltom, na druhej strane je to aspoň rovná cesta, kde si nevytkneme členky. Ale po príchode do miestnych potravín už sme radi, že o pár metrov sa bude asfalt končiť a konečne sa dnes dostaneme na normálny turistický chodník.V potravinách sa posilníme studeným kávovým nápojom a niečím sladkým.
Pri ceste ďalej sa odohral medzi Jokom a Monikou nasledujúci rozhovor, do ktorého som v príhodnej chvíli vstúpil aj ja.
Joko: „…minulý rok som prešiel aj cestu SNP, stretol som veľa zaujímavých ľudí, krásna cesta, odporúčam každému.“
„Musí to byť super pocit prejsť takéto cesty v kuse bez prestávky. Obdivujem, že si sa na to dal.“, kontruje Monika.
„Hej súhlasím, mal som veľa času užívať si prírodu a na mnohých miestach ma aj čakali moji známy a prišli ma povzbudiť.“.
„Ty Joko, a koľko máš vlastne rokov?“, pýta sa Monika
„Tipni si.“
„Netuším, neviem zvyčajne tipovať, ale…“, opatrne vraví Monika, na čo Joko doplnil:
„Už som dôchodca.“.
V tom som do rozhovoru vstúpil ja a hovorím:
„Hej dôchodca, ale invalidný…“.
Na čo sa ozval všeobecný rehot, iba Joko sa chviľku cítil urazený :-), ale naozaj iba chvíľku. Veď on mi to vrátil, ani sme nemuseli dlho čakať, bolo to ešte v ten deň.
S úsmevmi na perách pokračujeme ďalej, cesta nás vedie chvíľu do kopca, chvíľu dolu kopcom, ako na takej veľkej húsenkovej dráhe. Postupne prejdeme popod vrch Veľký Žiar a následne sa ocitáme pri obci, alebo skôr osade Uhliská. Nezdržujeme sa, ideme ďalej, hľadamé si príhodné miesto na obednú pauzu, keď zrazu prídeme k ohrade pre kravy. Cesta vedie logicky priamo cez ohradu, dokonca na druhej strane lúčky je vidieť červenú značku, avšak nápis na ohrade a značenie je neúprosné. Chodník je totiž preznačený okolo elektrického ohradníka a nám nezostáva nič iné, iba sa vydať po obchádzke.
Stúpame okrajom ohrady, ponárame sa do smrekového porastu, kopec naberá na strmosti, veru že sme aj radi, že nie je popršané, lebo príkrosť svahu by nám komplikovala výstup. Odhadom sme vystúpili približne 80 výškových metrov nad úroveň pôvodného chodníka a teraz je potrebné tieto metre klesnúť. Našťastie však, klesanie už nebolo také príkre a tak po chvíli sa ocitáme na pôvodnej cestičke, vedľa ktorej nájdeme aj malé posedenie, kde si vybaľujeme dnešný obed a púšťame sa doň. Prekvapuje nás Joko, ktorý z batohu vylovil plechovú konzervu a chlieb, pričom na otázku, či sa mu chce nosiť plechové konzervy a koľko ich ešte má, hovorí, že chce a že ich ešte pár má.
Najedení, oddýchnutí, no hneď sa nám lepšie šlapalo. Začali sa však aj sťahovať mraky a ako sme sa približovali k prvému dnešnému tajchu, Richňavskému jazeru, bolo treba si aj bundy proti premoknutiu obliecť. Dážď, či skôr mrholenie, tak ako prišlo aj odišlo, takže krátke posilnenie malou čokoládkou pri tomto tajchu padlo vhod. Vieme, že nás ešte čaká niekoľko ďalších kilometrov, ale blízkosť tajchov dáva pocitíť, že Štiavnica sa neodvratne približuje. Prechádzame teda ďalej a hoci priamo po ceste by to bolo do Štiavnice kúsok, ideme opačným smerom, tak ako nás vedie červená značka.
Vystupujeme lúkami, vidíme červenú značku na strome pri vrchole lúky, obchádzame strom po viditeľnej cestičke v tráve a spoliehame sa, že kráčame správnym smerom. Odkrývajú sa nám aj prvé vzdialená výhľady na Nízke Tatry v pozadí a v popredí sa nám ukázala nádherná banskoštiavnická kalvária. Ideme veselo ďalej, ale keď nevidíme dlhšie značku, niečo nám našepkáva, že ideme zle.
Na dôvažok sa chodník začal stáčať opačným smerom, a to už je neklamným znakom zlej cesty. Kontrola v navigácii to iba potvrdzuje. Sme asi 300 metrov od chodníka presne opačným smerom ako sa stáča naša cestička. Nechce sa nám vracať a tak sa rozhodneme prejsť krížom cez porast. Svah je síce strmý, ale nie až tak aby sa po ňom nedalo prejsť. Ako to už býva, zasa som sa raz ocitol na zadku. Na mojom. V jednom mieste som si nedal pozor, koreň stromu schovaný pod namoknutým lístím spôsobil pošmyknutie, nohy vyleteli vysoko do povetria a ja som ukážkovo pristál. Na to Joko iba lakonicky konštatoval:
„A mne hovoríš, že som invalidný dôchodca.“.
Veru, ak niekto spadne, zvyčajne som to ja. Ale nevadí, som celý, nohy fungujú, môžme ísť ďalej. Po chvíli sa napájame na pôvodnú značku a smerujeme k ďalšiemu tajchu, Evičkinmu jazeru. Záchranou pre vysušené smädné hrdlá je bufet pri jazere. Studený radler len tak zasyčal v mojom hrdle, a keďže bolo možné si dať aj čerstvý langoš, parťáci nepohrdli a osviežili sa aj týmto spôsobom.
Cesta prašná zdá sa nekonečná, už by sme boli radi, ak by sme boli v cieli dnešného dňa. Prechádzame lesom, dostávame sa k ďalšiemu tajchu po ceste, tentoraz je to Klinger. Postojíme chvíľu a pozorujeme mladíkov, ako z vybudovaného pontónu skáču bomby do jazera. Aj im trošku závidíme, také ponoronie do čerstvej vody by bolo ako čerstvá krv do našich žíl. No vieme, že už nás nečakajú žiadne ťažké úseky, prejdeme upraveným lesným chodníčkom povedľa odvodňovacích jarkov a nachádzame sa v Banskej Štiavnici.
Ešte pár krokov uličkami tohto starobylého banského mesta a sme na námestí, skadiaľ je to iba kúsok na Skautský dom, kde budeme tráviť dnešnú noc. Predtým sme ešte stihli nejaké to pivko a malú večeru v meste, a ešte sme sa vybrali na niečo sladké do centra. No drahší koláč som tento rok ešte nejedol, a to sme skonštatovali všetci.
Dokonca ani v Bratislave sa nám nezdalo, že by sme mali také ceny ako tu. Hold, turistické ceny to neboli, boli to skôr ceny, ako keď by museli všetko čo predávajú vynášať na svojich pleciach aspoň do 5000 metrovej výšky. Ale nesťažujem sa, iba konštatujem. Vysoké Tatry a Banská Štiavnica, ceny sú rovnaké…
S Jokom sme sa rozlúčili, išiel si opäť nájsť niečo na spanie, no keďže na dnešnú noc hlásili aj búrku a silnejší dážď, tak sme ho aj prehovárali na prenocovanie s nami na hosteli, ale jeho preferencie a chuť spať vonku boli neoblomné, tak si iba zaprajeme dobrú noc.
Tretia etapa: Banská Štiavnica - Sása
Ako bolo predpovedané, tak sa aj stalo. V noci prišiel poriadny lejak sprevádzaný bleskami. Aj v teplej posteli mi pri pomyslení na Joka bola zima, tak som bol celkom zvedavý, ako strávil noc. Skontaktovali sme sa, s tým, že ráno vyrazil skôr ako my, a že niekde cestou sa počkáme. Spal na zastávke autobusu na konci Banskej Štiavnice a od rána už šlape smerom na Banský Studenec. My sme ešte ráno dokupovali potraviny na dnešný deň a po doplnení energie sladkosťou z potravín sme sa začali presúvať po meste smerom na výpadovku z mesta na Banský Studenec, ktorý bol na našej trase.
Po nočnom daždi boli ulice aj chodníky mokré, na niektorých miestach sa ešte držali mláky vody. Pohodlne sme vystúpali na koniec Banskej Štiavnice, pozreli si zastávku, kde spal Joko a pokračovali ďalej. Po prechode lesom a lúkami sme sa dostali cestou popod vrch Anderloch do Banského Studenca. Dobre by nám padla aj káva, možno aj niečo malé na zakusnutie, tak sme sa pristavili v miestnej krčme, ktorá ale ešte nebola otvorená. Nápis, že treba zavolať, ak nie je otvorené nás povzbudil a krátko po telefonáte sa ukázala pani krčmárka, ktorá sa tešila na veľkú objednávku. Nakoniec to boli tri pivá a káva, čo sa asi krčmárke málilo a keďže sme už nič ďalšie nechceli, tak opäť zavrela a išla domov.
Ako chladla káva Monike, tak sme vybehli hore briežkom oproti krčme, kde sa nachádzali dva krásne tajchy. Veľký a Malý kolpašský tajch. Hladina bola takmer nehybná, krásne sa v nej odrážali okolité kopce, a v tom menšom tajchu si povedľa okraja plávalo veľké množstvo rýb. Veselo si plávali, medzi nimi sa pomaly presúvali aj kačky s malými káčatkami. Stačilo hodiť kúsok zelených kvietkov do jazera a už sa aj skoro všetky zbehli na miesto dopadu a snažili sa uloviť chutnú pochúťku. Ako som ich tak sledoval, stačilo možno len kúsok morského vlasu a malý háčik a chutná večera mohla byť čerstvo ulovená.
Ale ani háčik, a ani morský vlas sme so sebou nemali, tak sme ryby nechali rybami a poďho ďalej šlapať. Cesta viedla príjemnými lesnými chodníčkami, prešli sme okolo prírodnej rezervácie Gajdošovo, postupne sme naberali výšku, aby sme následne zasa klesli a tak sa to viackrát zopakovalo. Cesta viedla popod vrchy Fiľakovo a Kamzíčí vrch, ale netrvalo dlho a nasledovala stará betónová cesta v poli, ktorá nás viedla do dediny pred nami. To už sme postupne vchádzali do obce Babiná. Kostolík v tejto obci bolo už zďaleka vidieť, ale dedina sa približovala veľmi, veľmi pomaly. Postupne som zrýchlik krok, chcel som mať už túto betónovú cestu za sebou a ovlažiť si hrdlo niečím studeným.
Hneď za prvými domami v Babinej sa objavila miestna krčma, a ako pozerám, aj bola otvorená. Hluk miestnych štamgastov sa nedal pomýliť. „Rýchlo si prosím studený radler.“, boli hneď po pozdrave prvé slová. Na terase som počkal parťákov, vytiahli sme si potom niečo drobné na obed a popritom sa pri nás pristavil miestny poľovník, práve variaci doma guláš, ktorý sa prišiel iba narýchlo osviežiť. Vraj mu pri varení vyschla slina. Stihol nám porozprávať v domácom nárečí pár historiek, spomenul aj miestny zemepis a ich známe cestičky. Čo nás zaujalo bola história „masážneho salónu“ na konci obce, keďže tadiaľ prechádza cestný ťah medzi Zvolenom a Krupinou.
Pri prechádzaní povedľa salónu sme si všimli, že domáci mal pravdu, je otvorený nonstop, to pre tých, ktorí by sa tu chceli cestou zastaviť. No nechajme už radovánky bokom, musíme sa sústrediť ešte na prechod mierneho hrebienka, ktorý oddeľuje Babinú od Sásy. Výstup lúkou nebol náročný ani na kondíciu a ani na orientáciu a tak sa o chvíľku pozeráme na Babinú zhora a na druhej strane sa nám ukázali Pliešovce a kúsok severnejšie aj Sása, náš dnešný cieľ.
Cesta vedie príjemnou cestičkou a chodníkom, no je potrebné upozorniť na jedno miesto, kde chodník pokračuje pod elektrickým vedením. Chodník je dosť zarastený, plný malinčia a ďalších nie veľmi príjemných kríkov, v ktorých sa dá roztrhať nielen oblečenie, ale aj naša koža. Boli sme už dopredu našimi predchádzajúcimi pútnikmi upozornený na tento úsek a preto si pozornejšie pozeráme okolie, či nie je možné tento úsek obísť. Ako nám hovoria oči a tiež aj realita pred nami, stačí ísť oblúčikom medzi jednotlivými poliami po ceste, ktorá ich oddeľuje a pohodlne prídeme na miesto, kde sa značený chodník vynára z húštin.
Žiadne škrabance, len úsmev a pohoda sú na našich tvárach, keď porovnáme našu cestu s tou originálnou. Odporúčam každému, kto touto cestou pôjde, aby tento úsek pod elektrickým vedením obišiel obkľukou po poľnej ceste. Vychádzame pri železničnom podchode, prejdeme ešte niekoľko sto metrov a už ideme po uliciach Sásy do cieľa dnešnej etapy.
V diaľke nám niekto intenzívne kýva. Správne, je to náš kolega Joko, ktorý hovorí, že už je tu asi hodinku, oddýchol si, vyvetral spotené nohy, doplnil chutné tekutiny a ešte chce kúsok dnes prejsť a nájsť si miesto na spanie. Posedíme spolu, dohodneme sa na zajtra a po dokúpení potravín v obchode sa necháme zviesť busom do vedľajšej dediny Pliešovce, kde máme v obecnej turistickej ubytovni dohodnutý nocľah.
Pri zapisovaní sa do knihy hostí a nevyhnutných úkonoch sa pýtame zamestnankyne obce, čo je v Pliešovciach zaujímavé. Jej odpoveď, že „Nič.“, nás teda posadila hlbšie do stoličiek a zobrala nám aj chuť niečo zaujímavé objavovať. No predsa sme neodolali a ešte sme si vyšli osviežiť chuťové poháriky do blízkej krčmy.
Štvrtá etapa: Sása - Detva
Ráno vstávame relatívne skoro, chceme totiž stihnúť ranný spoj do Sásy a zároveň dúfame, že po skončení etapy stihneme aj vlak z Detvy do Bratislavy. Máme teda hneď ráno rýchlejšie pohyby nielen pri príprave raňajok, ktoré ešte doplníme v Sáse v potravinách niečím sladkým, ale rýchlejšie pohyby mám aj smerom na záchod. Keďže to prišlo, ako sa vraví v tej správnej chvíli, tak cestu na autobus mám v zrýchlenom presune. Ale všetko som stihol tak, ako som mal, aj na záchode a aj na ceste. V Sáse na námestíčku v stánku miestneho trhoviska dopĺňame posledné zásoby na dnešný deň a štartujeme zahrievacie kolo dnešného dňa, ktorým je cesta do Zaježovej.
Kráčame po lesnej ceste vedúcej pomedzi lúky, neskôr sa ponoríme do lesných častí a na takmer každom kroku máme možnosť vidieť huby. Nielen v lese okolo, ale dokonca aj priamo na okrajoch ciest sa nachádzajú krásne hríby. Uvedené potvrdzujú aj dve partie hubárov, ktorých sme stretli a mali ich plné košíky. Pri malej čistinke v lesíku sa postupne rozdeľujeme. Ja kráčam prvý, za mnou Monika a v diaľke vzadu je Stano. Potreboval navštíviť lesík z pochopiteľných dôvodov a ako povedal neskôr, nečakal, že to bude až tak dlho trvať.
V tomto rozložení prichádzame postupne k usadlostiam, ktoré sú súčasťou Zaježovej. Na niektorých miestach je iba jeden dom, na iných je skupinka usadlostí a takmer v každej z nich sa nachádza pes, v niektorých aj viac. Zľaknem sa, keď sa zrazu z dvora spoza kríkov vyrúti zubatá šelma a hlasno šteká, ale po mojom kriku sa zľakne aj on a so stiahnutým chvostom sa vráti do dvora. Dúfam, že na ďalších už nebude chcieť útočiť. No ani som neskončil s jedným a z ďalšieho dvora sa už ozývajú rovno dva, dosť veľké psy. Nemecký ovčiak a slovenský čuvač sa predháňajú v zlostnom štekote, našťastie je plot dosť vysoký a brána zatvorená.
Takýchto štekajúcich domorodcov je ešte zopár, kým prídem k odbočke do stredu obce, kde už z diaľky vidím kývať Joka. Tak ako sme sa dohodli, zostal večer spať v Zaježovej a rozhodol sa na nás počkať, aby sme ďalšiu etapu prešli už spolu. Prespal na zastávke, ktorá je celá obvešaná poštovými schránkami. Ideálny, a asi aj jediný možný spôsob zabezpečenia pošty pri tak roztrúsenom osídlení, ako vidíme práve tu. Spolu s Jokom posedíme, v miestnom obchodíku si kúpim jeden radler a jablko a spolu počkáme na ostatných.
Po chvíli sme už opäť spolu a kráčame zo Zaježovej ďalej. Pohorím Javorie a popod Ondrejov vrch a Králikov vrch sa dostávame k najvyššiemu bodu v tomto pohorí, vrchu Ďurovie. Skoro sme ho prešli bez spozorovania. Označené miesto sa nachádza na strome na pomedzí lúky, ktorou kráčame a lesa. Našťastie som vedel, že je možné ľahko minúť túto kótu a tak si dávam väčší pozor a keď uvedené označenie zazriem, tak zavolám ostatných späť, keďže veselo prešli bez zastavenia ďalej. Ničím zvláštne miesto opúšťame opäť po lúke, prechádzame povedľa ďalšieho vrchu, tentokrát Červenákovho.
Na jednej lúke, na konci ktorej je vidieť aj včelín máme pocit, že v takom včelom úle priamo sme. Všade naokolo sa ozýva výzarný bzukot včiel a čmeliakov, ktorí si vykonávajú svoju prácu. Dúfam, že ich moc nevyrušujeme, a že si za svoj cieľ nevyberú nás. Nevybrali, ale za to my sme si vybrali miesto pre našu obedovú pauzu.
Prišli sme do osady Stará Huta - Sliacka Poľana a hľadáme miesto na obed. Už sme takmer na konci osady, stále sme nič nenašli, ale šťastie sa na nás usmialo aj tentokrát. Za drevenou závorou, len tak položenou na podperách, je pri osamotenej chalupe postavený takmer nový, krásny drevený altánok. Nebolo nám viac treba, a už aj sedíme a vyťahujeme našu poživeň. V tom sa Stano začal ohánať a na nohe si našiel statného ovada, ktorý ho už stihol aj riadne poštípať. Okrem jedla teda Stano rieši aj ďalšiu procedúru týkajúcu sa ošetrenia boľavého miesta.
Práve toto poštípanie má za následok, že ďalšie etapy cesty už s nami Stano nepôjde a bude sa musieť preliečiť. Štípanec sa totiž riadne zapálil, červená škvrna bola takmer cez polovicu lýtka a po lekárskom ošetrení musel byť Stano mimo aktívneho turistického pohybu. Malý štípanec, veľké následky.
Po doplnení síl pokračujeme povedľa vrchu Ostrôžka a Čiernom vrchu, lesmi a aj lúkami ďalej na severovýchod smerom na Detvu. Keď sa už okolo nás vedľa ciest začínajú objavovať klasické detvianske zdobené kríže, vieme, že Detva je neďaleko. Ešte máme pred sebou posledný výstup dnešného dňa, ktorý predstavuje vrchol Siroň. Je to kopec, ktorý je krásne vidieť z Detvy a je ľahko rozoznateľný, pretože na jeho vrchole sa nachádza vysielač.
Moja cesta naň bol malý Everest, nie jeho náročnosťou, ale mojimi mrákotami. Jedol som dnes totiž veľmi málo a aj málo sladkého a tak, keď som vyšiel na vrchol ihneď som siahol po čokoládke, čo bolo mojou záchranou. Zlepšený stav a pocit prívalu energie mi vlial nové sily a cesta do Detvy už bola len príjemnou prechádzkou.
Bolo však treba vyriešiť ešte jeden rébus. Tým bolo značenie na tejto časti trasy. Hodinky a v nich projektovaná trasa nás síce viedla chodníkom, avšak chodník sa vôbec nezdal používaný. Okrem toho nás kolegovia upozornili, že pred príchodom do Detvy z lesa, ktorým teraz kráčame, nie je práve najpríjemnejší majiteľ pozemku, ktorý bez problémov hucká aj psov na prechádzajúcich turistov.
S týmito pocitmi sme teda pomaly a opatrne pokračovali podľa smeru trasy v hodinkách. Nejako sa nám podarilo dostať až na cestičku a pri spätnom pohľade sme konečne objavili aj značky. Boli však každá iným smerom a oba smery mali značky zatreté. Takže, ak by sme šli opačným smerom bolo by ťažké sa v tomto úseku riadiť iba značkami. Asi niekomu vadia prechádzajúci turisti, keď sú značky vedúce od Detvy zatreté. Malá rada, za posledným domom, ktorý sa na tomto pahorku stavia, treba prejsť ešte pár metrov ďalej po ceste a následne prudko odbočiť vľavo do svahu, ktorý je pokrytý lúčnymi porastami. Aspoň my sme tadiaľ išli, a nestretli sme ani zúrivého psa a ani jeho huckajúceho majiteľa.
Na stanicu do Detvy sme prišli asi polhodinku pred odchodom vlaku, na stanici však nečakajte žiadnu možnosť občerstvenia, ba dokonca aj toalety boli zamknuté. Vo fľaši som už nemal žiadnu vodu a vedel som, že vo vlaku si nekúpim nič. Preto som sa spýtal službukonajúceho zamestnanca železníc, či by nám nemohol aspoň nabrať vodu, resp. otvoriť na chviľu toalety. Povedal, že nie.
Ale vzápätí nás prekvapil svojim prístupom, keď nám priniesol dvojlitrovú minerálku so slovami: „Na účet podniku.“. Vďaka, veľmi pomohla. Rozlúčili sme sa s tým, že so Stanom sa o necelých 24 hodín opäť vidíme v Detve a pokračujeme ďalej.
...POKRAČOVANIE O TÝŽDEŇ (6. novembra)...
