Isteže, prvý deň bol kritický. Šli sme ju odviesť obaja, a mali sme čo robiť, aby sme sa ubránili slzám. Je to príjemný pocit hrdosti na vlastné dieťa, ktoré ho v nás vyvoláva bez toho, že by si to uvedomovalo. Odovzdali sme ju vychovávateľkám, a šli sme preč skôr ako na nás doľahne dojatie. Ešte dobre, že sme šli.
Ako naša malá zistila, že je tam vlastne sama, a nás niet, tak sa pustila do plaču, kde jej jedinými slovami bolo: “Kde si mama. Kde si...?“
Keď to učiteľka potom vravela manželke a následne ona mne, nebolo nám všetko jedno, a hlavne sme začali pochybovať o správnosti nášho kroku.
Naše úvahy boli ešte horšie, keď nám dcérka povedala, že už viac tam nejde.
No ako sa vraví, ráno je múdrejšie večera.
Našťastie prišiel druhý deň.
Ranné vstávanie už nerobilo problémy, a tam sme šli znovu do škôlky. Neverili by ste, ale od tejto chvíle nastala totálna zmena.
Už sa tam dcérka zabavila, dokonca aj obedovala, a keď prišla mama pre ňu, tak jej len zakývala, že ona ani nechce ísť domov.
Skrátka radosť sama.
Dúfajme, že jej to vydrží dlho, je smelá, nebojí sa kolektívu, a myslím, že ju to môže len obohatiť. A nás tiež.
Takže sa tešíme spolu s ňou, a tým, ktorí váhajú, po tejto našej skúsenosti môžem povedať, že sa netreba báť, a ani sa po prvom neúspechu vzdávať.